NÁVRAT KU STARÝM KOREŇOM RODOKMEŇA - ÚVOD

20. září 2013 v 16:55 | GR |  TÉMA TÝŽDŇA
Ešte pred tým, ako sa začnem venovať môjmu prvému článku k "téme týždňa", chcel by som iba zdôrazniť, že do tejto témy som sa nechcel vôbec zapojiť. Nikdy... Ale keďže som človek, ktorý verí v osud, musel som... Keď som včera premýšľal po navštevovaní rôznych blogov s poviedkami a rôznymi príbehmi, rozhodol som sa že aj ja začnem písať niečo podobné... Veď je písať o čom, tak prečo nie... Téma ktorá mi stále blúdila hlavou bola z detských čias... Mojich detských čias, pretože tie časy, boli tie krásne v mojom detstve. Posúďte však sami...



Práve sú prázdniny, mám naozaj veľmi veľa starostí, takto deň pred odchodom na kopanice. Mama je na tom podobne, balí seba, otca a tiež nevie, kde jej hlava stojí. Zajtra je to po prvý krát, čo budú cestovať na dovolenku lietadlom. Idú do Mexika. Dva týždne "all inclusive" pobytu, to by ich malo konečne vytrhnúť z toho ich každodenného stresu... Snažia sa, robia všetko preto, aby som ja aj môj brat mali všetko, dnes už to viem. Preto im to doprajem, nech si odpočinú. Prichádza večer, ukladám do môjho ruksaku posledné kusy spodnej bielizne, nezabudnem a prikladám aj svoju mp3-ojku s novým albumom Irie. Mama robí ešte posledné váženie a premeriavanie ich batožiny, predsa len stres pred prvým vzlietnutím...


Veľmi sa teším, veď som za starkou nebol už vyše 2 rokov... to je tá doba počítačov a modernej techniky.
Poslednú návštevu si pamätám celkom presne. Boli sme tam na "dušičky", niesol som tašku plnú kahancov, trochu bola deravá a raz za čas, nejaký pri toľkom natriasaní vypadol. Celú cestu som premýšľal, kam ešte pôjdeme, prečo ich mám tak veľa??? Po zaparkovaní auta pred hrdzavou bránou cintorína, ktorá mala ešte náznaky olupujúcej sa červenej farby, som sa poobzeral naokolo. Prichádzam bližšie ku hrobom, je ich tam "sotva 50"... Veď je to dedinka so 100 obyvateľmi, tak sa asi niet čo čudovať. Vždy keď som na cintoríne, pozerám si mená na náhrobných kameňoch, kde tam som zistil, ako ďaleko leží dedko môjho najlepšieho kamaráta. Dnes tomu nebolo inak, pozeral som si prvý a moje kroky sa už točili smerom k nemu. Bolo tam naše meno, no keď som pristúpil bližšie a odlúpil vrstvu machu, ktorá zakrývala posledné tri písmená, zistil som, že posledné písmeno mena je iné... Čudoval som sa... Keď som sa obzrel za rodičmi a bratom, boli už trochu ďalej, hľadali hrob môjho prastarého otca. Tiež tam dlho neboli, nepamätali si kde je. Naposledy im ho ukazovala otcova mama, niekoľko rokov späť. Keď som videl že hľadajú, o to väčšiu túžbu pozerať sa na mená náhrobkov som mal aj ja. Samozrejme kontroloval som aj tie, ktoré už prešli, pretože to mohli prehliadnuť. Chcel som to byť ja, kto nájde hrob dedkovho otca. Vyberám sa smerom k nim, hneď na vedľajšom hrobe je meno našej rodiny. Kričím na mamu a otca, mamíííí, tatííííí tu to je, našiel som ho! Našiel som ho!... Otec sa otočí a povie, poď sem, rýchlo... Myslel som že je to niečo vážne a tak som sa rozbehol za otcom. Popri behu som sa pozeral len tak letmo na mená náhrobkov, asi po 5 hrobe som sa zastavil.... Všade boli také "mená ako mám ja"! Čo to má znamenať? Pýtal som sa v duchu a pristúpil som k otcovým nohám.... Tati, prečo sú na všetkých tých hroboch naše mená? Najskôr ma pokarhal, "tu ľudia odpočívajú v pokoji, nemôžeš tu kričať" hovorí. Potom mi veľmi rýchlo vysvetlil, že korene môjho rodokmeňa putujú práve do tejto dedinky. Boli tam všetci, otcovia a matky mojich starých otcov a aj ich otcovia.... Cítil som sa zvláštne, ale chápal som, že táto dedinka, je "zázračná"! Nazval som ju "rodná dedinka", aj keď som sa tam nenarodil, no väčšina mojich koreňov siaha práve tam.


Už sa teším na to ako vypnem, ako si oddýchnem, nadýcham sa čerstvého vzduchu. Teším sa na moju starkú, ktorá mi porozpráva všetky tie príbehy zo svojho detstva. Najskôr sa však musím poriadne vyspať a tiež skoro vstávať. Mestská linka autobusu číslo 7, ide ráno 4:58. Musím skoro vstávať predsa je to 40 kilometrov na kopanice a musím aj dva krát prestupovať. "Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn" zvoní budíček, rýchlo vstávam, mám málo času. Naprieky som si ho nastavil tak, aby som to stíhal len tak. Obliekam si teplé veci, v horách a hneď z rána môže byť zima... Letím do spálne, dávam pusu rodičom, ktorý spia ako keby nič a utekám na autobus. Po schodoch z nášho paneláku si dávam ruksak cez jedno plece, pravou rukou lašujem v malom prednom vrecku, hľadám a nachádzam. Čo môže byť lepšie ako Irie do cesty... Prichádzam na zástavku, stojím asi minútu a už sa z hmly pod padajúcou rosou vynára autobus číslo 7. Sadám si pri dvere, za chvíľu vystupujem a v autobuse som úplne sám. Cestou stojím na dvoch zástavkách z ôsmych, nastúpili nejaký ľudia a už prichádzame na autobusovú stanicu. Pred príchodom prípoja mám 10 minút čas, idem si kúpiť dva hot-dogy. Treba sa posilniť hneď z rána, veď aj moja stará mama vraví, "raňajky sú základom života". Pomaly sa presúvam na zástavku, prichádza autobus a o niekoľko minút prestupujem do cieľovej stanice. Po skončení 6 pesničky je to tu, autobus už čaká... Pri všetkých tých zástavkách, ktoré sa mihajú na svetelnej tabuli nad vodičom som zachytil aj tú moju, Peťovka - zastávka. Teším sa na to, že už o chvíľu som tam a nastupujem... Cesta trvá asi 25 minút a ja sa pozastavujem nad tými krepáňmi, ktorí dokážu popísať celý autobus úplne nezmyselnými hlúposťami... Dohráva mi posledná pieseň Irie, za ktorou prichádza posledná zákruta pred odbočkou na kopanice. Autobus zastavuje na zástavke pod cestou, ktorá vedie do kopca do dediny, idem sa radšej opýtať vodiča, nedá mi to.... "Pán vodič", idete aj hore? "Nie" odpovedal typickým hlasom pre vodiča autobusu... Okamžite vystupujem. Môj pohľad od posledného schodu autobusu a zeme, smeroval iba postupne a nesmelo k výstupu, ktorý ma práve čakal... Nevidel som na koniec, asi kvôli tej zákrute, ktorá bola vzdialená asi 800 metrov... Každopádne som sa tak trochu aj tešil, pretože čím ďalej a vyššie som postupoval, cítil som čerstvejší a sviežejší vzduch. Na ľavej strane bol nejaký močiar a tam bolo nespočetne veľa "maxilopúchov". Všetko bolo opadané rannou rosou, dokonca aj cesty boli mokré.... Asi po 4 kilometroch prichádzam pri cintorín, keď prechádzam okolo, vzbudzuje to vo mne spomienky. Práve keď vidím tu starú bránu s nádychom červenej.... Už tam čoskoro budem, ešte sa pozerám na jabloňoví sad, ktorí vraj vlastní naša rodina, stále o tom hovoria. Už som naozaj blízko a prechádzam okolo malého kostolíka, ktorý má kapacitu tak pre 50 ľudí, aj to musí asi tretina stáť. Spomínam si, keď som ako malý chlapec chodil s dedom do tohto kostolíka, hneď pri vstupných dverách viselo lano od zvonu, vždy sme s mojim bratom zvonili... To lano nemôžete minúť, skôr si oň ľudia narážajú hlavy ak ho zrovna neobídu, keď vstupujú na nedeľnú omšu. Už som tu 3 dom za kostolom, za starými potravinami. Naddvihujem starú hrdzavú reťaz, ktorá drží celý ten kolos pokope, možno ju tam dával ešte otec môjho deda. Robím prvý krok na vychodenej hline, ktorá sa stráca v dlhej nepokosenej tráve. Stará mama už hýbe záclonou, čo je znamenie, že ma vidí. Kráča pomaly von, má paličku, tú som u nej nikdy nevidel, no na jej vek to chápem. Pomaly kráčam za ňou, po ceste, ktorá ústi okolo domu až k chlievom, zajačincom postupne až k roli. Babka ma hneď objíma a vraví, aby som si išiel ľahnúť. "Duchny som ti navliekla čisté, tak si choď odpočinúť". Dnes ťa čaká ešte veľa práce... Babke som oponoval, "chcem to spraviť hneď", bol som totiž rozpálený z tej dlhej cesty.... Hneď som dostal lopatu, vedro s pomyjami a informáciu: "kosu nájdeš v šope, Peťko, Paľko, či čo si...." Babka a jej popletenosť...usmial som sa. Po tom, čo som dal najesť prascom, zajacom a vyčistil som kurník od slepačincov, pustil som sa do kosenia "práve" zarastenej prístupovej cesty. "Zajace dostanú prídavok" pomyslel som si... Neskôr som už išiel dnu za babkou, do domu tej rodinnej atmosféry, kde bolo cítiť korene mojich predkov. Vôňa všetkých tých starých vecí, nízke obloky domu a popraskané trámy verandy mi vraveli, že si určite odpočiniem... Zvečernieva sa. Ešte pred spaním sa snažím starkej ukázať, na starom zaprášenom glóbuse kde sa nachádza Mexiko, ona iba prevráti veľkými očami odrážajúcimi sa v jej lupe a povie "pre boha veď to je na konci sveta". Asi všetci dobre viete, čo som si pomyslel, keď moja starká povedala tieto slová....
Už teraz sa teším na ďalší deň na kopaniciach, je tu krásne.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama